Texty, obrázky a tabulky sú prebraté z uvedenej literatúry.
Staršia doba kamenná, 35 000 – 8 200 p.n.l.
V jaskyni Veľká pec je doložené osídlenie. Našli sa v nej aj kosti mamuta, paleontologické nálezy kostí medveďa jaskynného, nosorožca srstnatého, koňa divého, hyeny, soba, pišťucha a lumíka.
Ako mladopaleolitické je charakterizované aj bližšie neurčené sídlisko v polohe Kováčech breh. [1]
Mladšia doba kamenná, 6 000 – 3 200 p.n.l.
Pred rok 3 500, do obdobia lengyelskej kultúry, možno datovať kruhovité opevnenie-rondel, ktoré sa zistilo leteckou prospekciou v roku 2001 v priestore medzi Baraním dvorom a Malou pecou v polohe Od Bielkovho. Tvoria ho dva neúplné sústredné kruhy o priemere približne 170-175m. O rondeloch sa predpokladá, že mali kultový a spoločenský, prípadne obranný význam. Náročné a plánovito budované zemné stavby svedčia o tom, že išlo o dobre organizovaný spoločnosť s vyspelou hospodárskou a intelektuálnou úrovňou. [1]
Na ploche rondelu bol urobený povrchový zber, pri ktorom sa našlo menšie množstvo materiálu – časť plochej kamennej sekerky, úšťepy a niekoľko črepov, ktoré dovoľujú datovanie do lengyelskej kultúry. Na Prašníku v polohe Od Bielku sa už v šesťdesiatych rokoch 20. stor. našla kamenná štiepaná industria (čepele, škrabadlá), malá pazúrikovitá sekerka a črepy. Rozsiahlejšie praveké osídlenie lengyelskej kultúry sa nachádza neďaleko v chotáry Vrbového. [2]
Lengyelskú kultúru reprezentuje aj nález v roku 2007. Výtvarník Dušan Blažek z Vrbového našiel fragment plastiky vysoký 6cm z vypálenej hliny v osade U Boorov, znázorňujúci ženu ( “ Venuša z Prašníka ” ). Je možné, že mala funkciu v rámci kultu plodnosti a úrodnosti, ktorý pestovali neolitický roľníci. [1], [3], [4]
V roku 1958 sa v osade U Boorov našiel kamenný sekeromlat. [4]
Neskorá doba kamenná, 3 200 – 1 900 p.n.l.
Na kopci Hrádok je zistené sídlisko ludanickej skupiny – záverečný stupeň lengyelskej kultúry na Slovensku. Osídlenie tu s prestávkami pretrvalo až do raného stredoveku. [1]
Doba bronzová, 1 900 – 700 p.n.l.
Na Hrádku bolo zistené opevnené sídlisko maďarovskej kultúry. Hradisko na Hrádku dosiahlo nebývalý rozmach v neskorej dobe bronzovej. Novoprichádzajúci ľud znovu vybudoval všetky opevnenia a hradisko rozšíril. Dosiahlo rozlohu 4,71ha. Komplex sídliska mal nositeľom sliezskej fázy lužickej kultúry zaistiť zázemie pre inváziu do úrodnej Trnavskej roviny. Existenciu zlievačskej dielne dokladajú nálezy kamenných odlievacích foriem a hromadný nález bronzových krúžkov.
Niekoľko fotiek zo sprievodcu archeologickou expozíciou Západoslovenského múzea v Trnave [8]:
Po veľkom požiari hradisko v 8. storočí pred n.l. zaniklo. [1]
V mladšej dobe bronzovej je doložené osídlenie aj v jaskyni Veľká pec. [1]
Staršia doba železná, 700 – 400 p.n.l.
Na Hrádku sú zachytené stopy halštatského osídlenia. Z tejto doby pochádza aj praveké hradisko na Tlstej hore s nedokončenými valmi. Jeho úloha nie je doposiaľ jasná. [1]
2. alebo 1. storočie p.n.l.
Doložené keltské osídlenie na Hrádku. Kelti po krátkej dobe odišli, nezanechajúc po sebe nijaké výraznejšie stopy. [1]
Koniec 2. – začiatok 5. storočia
V bezprostrednej blízkosti Vrbového jestvovalo dôležité centrum germánskeho kmeňa, podľa všetkého Kvádov – dokumentujú to hroby nájdené v Krakovanoch-Strážach spolu s pohrebiskom v Očkove a komplexom sídlisk v Pobedime. V Strážach koncom 3. storočia a začiatkom 4. storočia na posledný odpočinok uložili príslušníkov významného, zrejme prorímsky orientovaného kvádskeho kniežacieho rodu. Kostrový hrob II, objavený v roku 1939, patrí svojím bohatým inventárom medzi najhonosnejšie germánske hroby z konca. 3. storočia v Európe. [1]
Koniec 8. storočia
Územie dnešného Vrbového a jeho okolie sa stalo integrálnou súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a patrilo do sféry vplyvu významného hradiska v Pobedime. Toto mocenské centrum bolo začiatkom tridsiatych rokov 9. storočia vyvrátené pravdepodobne v súvislosti s expanziou staroslovanského kniežatstva z povodia rieky Morava. [1]
9. storočie
Z obdobia trvania Veľkej Moravy sa na Prašníku – na Hrádku, Tlstej hore a Malej peci našli železné sekerovité hrivny. Slúžili našim predkom v domácom obchode ako platidlo i ako polotovar na ďalšie spracovanie. V blízkom Pobedime sa na staroslovenskom hradisku z 9.-10. storočia našlo dvadsaťpäť depotov železných predmetov a hrivien, čo je najväčšia koncentrácia na území celého Slovenska. [1]
r. 1113
Prvá písomná zmienka o osídlení lokality. [7]
12. – 13. storočie
Staroslovenské osídlenie v katastrálnom území dnešného Vrbového dokumentujú polozemnice štvorcového pôdorysu, podobné obydliam na Hrádku (Prašník). Výraznejšie známky staroslovenského osídlenia vo Vrbovom časovo nadväzujú na zánik života na Hrádku. Po strate pôvodného významju hradiska sa obyvateľstvo mohlo presúvať nižšie, na rovinu. [1]
r. 1241
Tatársky vpád do Uhorska.
r. 1262
V donácii Belu IV. pre komesa Zochuda a jeho bratov Serafína, Derša a Ladislava, synov Konta, sa pri ohraničení Šterús a Záhorca (= Pustá Ves), dovtedy majetkov Nitrianskeho hradu, spomína terra ville Banan, územie dediny Bana, ktorá akiste patrila k hradu Bana. Okrem toho sa v dokumente uvádza dedina Holeška, ležiaca v bývalom chotári Vrbového, dnes horná časť obce Prašník pri potoku Holeška. Takisto je zaznamenaný potok nazývaný Holeška a vrch Klenová.
Obyvateľské meno ” Holeškári ” sa zachovalo aj v ľudovej piesni doteraz.
Holeškári, to sú chlapci vibjeraní,
tí zastrelia zverinečku na svitaní,
či v zime, či v lete, či prší a či mete,
tí zastrelia zverinečku, kedi chcete.
[1]
Polovica 15. storočia
Písomne je doložený menší bratrícky tábor ” na Sychrowie”, Ide pravdepodobne o lokalitu Sychrová či Nad Sychrovou v katastri Prašníka.
Objavené pamiatky hmotnej kultúry dokladajú bratrícke posádky na Tlstej hore a na Čerenci. [1], [9]
Pred rokom 1467
Zvyšky bratríkov, ktorí mali poľné tábory vo Svätom Petri pri Hlohovci a vo Veľkých Kostoľanoch, podnikali lúpeživé výpady a terorizovali obyvateľstvo širokého okolia. Neistota na cestách a strach z týchto “božích bojovníkov” úplne ochromovali hospodársky život krajiny. [1]
r. 1467
Začiatkom januára kráľovské vojsko vedené Ladislavom Podmanickým obľahlo posledný tábor bratríkov na Slovensku, ktorý si opevnili vo Veľkých Kostolanoch. Na miesto osobne pritiahol aj kráľ Matej Korvín. Posádka bratríkov sa vzdala 30. januára po poprave ich vodcu Jána Švehlu a jeho 150 mužov, ktorých chytili pri úteku. [1]
r. 1592 – 1606
Vojna s Turkami pri ktorej spustošili veľké časti západného a stredného Slovenska. V novembri 1 606 obe strany uzavreli vo vojenskom tábore pri ústi rieky Žitavy mier na dvadsať rokov. [1]
r. 1611
Doložený je prašnícky mlyn ( ” Mljn Prassnjk ” ), z ktorého šlo každoročne dvadsať vrbovských meríc žita na vydržiavanie školy. Je to zároveň prvá nepriama zmienka o vrbovskej kopanici Prašník. Pri nej je situovaný aj rovnomenný hon. Názov má zrejme význam prašné miesto. Do začiatku 17. storočia kladieme aj počiatky kopaničiarskeho osídlenia v chotári Vrbového. Jeho základom sa stali mlyny na potoku Holeška. [1]
Doložené sú mlyny aj pod Tlstou horou. [1]
r. 1698
Tomáš Mosný dostal povolenie postaviť si na Holeške mlyn a v roku 1715 aj Ján Mosný. [1]
r. 1703
Podľa kánonickej vizitácie žilo vo vrbovskej farnosti ( Vrbové, Prašník, Šípkové ) 2 000 ľudí, z toho 500 nekatolíkov. Okrem toho tu bývalo 70 židov. [1]
r. 1705
Počas Rákociho povstania väčšina Vrbovčanov ušla začiatkom roka do hôr z obavy pred príchodom nemeckého vojska a zdržala sa tam vyše dvoch týždňov, viacerí neprežili. V dôsledku viac ráz sa opakujúceho prechodu a nocovania nemeckého a uhorského vojska vrbovskí obyvatelia upadli do veľkej biedy. [1]
r. 1708
Neďaleko Vrbového mali rákociovci zriadený poľný tábor. Je zaznamenané, že knieža Rákoci tam 25. júla osobne pasoval za dôstojníka ( podporučíka ) Šľachtickej rytierskej kompánie, čiže vlastne kniežacej telesnej gardy, Ladislava Berčéniho ( 1689-1778 ), neskoršieho jediného francúzkeho maršála pochádzajúceho z územia Slovenska. [1]
r. 1728
V Púchove vyšlo najvýznamnejšie dielo vrbovského rodáka Jána Baltazára Magina (1681-1735) Murices Nobilissimae et novissimae Diateatae Posoniensis Scriptori Sparsi, Sive Apologia pro Inclyto Comitatu Trenchiniensi (Ostne namierené proti pisateľovi najvznešenejšieho a najnovšieho bratislavského snemovania alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice). Je to prvá tlačou vydaná obrana Slovákov vôbec. [1]
Imrich Eszterházi, ostrihomský arcibiskup (1725-1745) prenajal do konca svojho života desiatky z Vrbového, Veľkých Kostolian a Nižnej vrbovskému zemepánovi grófovi Gabrielovi Erdődymu (1684-1744), jágerskému biskupovi. [1]
Tridsiate roky 18. storočia
Na západnom Slovensku operovala družina zbojníckeho kapitána Jura Maxu, prezývaného Rajnoha (Hrajnoha) (+1738), ktorej príslušníkom bol aj zbojník Karlík, pochádzajúci z Vrbovéha. Zbojníková dcéra Judita bola vydatá za mlynára Jána Matečku na Prašníku. [1]
r. 1746
20. septembra 1746 sa vo Vrbovom narodil Móric Beňovský. Dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ, kolonizátor, spisovateľ, kráľ Madagaskaru, plukovník francúzskej armády, veliteľ poľskej armády a rakúsky vojak. Prvý Európan, ktorý sa plavil v severnom Tichom oceáne.
r. 1753
2. októbra sa vo Vrbovom narodil František Beňovský ( brat Mórica ), dobrodruh a dôstojník, ktorý pôsobil istý čas na Karibských ostrovoch a v USA. Počas pobytu vo Francúzsku sa ako väzeň dostal do povestnej parížskej väznice Bastila. Zomrel v r. 1789 vo Vrbovom.
Podľa súpisu Nitrianskej stolice žilo vo Vrbovom 85 remeselníkov a s mlynármi a mlynárskymi pomocníkmi ich bolo dokonca 152. V mestečku sa nachádzalo na potoku Holeška sedem mlynov a ten istý počet bol i na kopaniciach ( Prašník, Holeška ).
Vo Vrbovom bolo zaznamenaných 42 kotlov na pálenie alkoholu. Pálilo sa pravdepodobne hlavne z raži. Vrbovčania pálenku predávali nielen v samotnom miestečku. Vrbovská ražná pálenka mala podľa svedectva historika Pavla Jedličku ešte aj v polovici 19. storočia na vidieku veľmi dobrý chýr. [1]
r. 1754
16. decembra sa vo Vrbovom narodil Emanuel Beňovský ( brat Mórica ), ktorý ako dôstojník rakúskej armády dosiahol hodnosť majora (+5.júna 1799 vo Verone ). [1]
r. 1788
Vo Vrbovom žilo 3 805 obyvateľov, na Prašníku 330 a v Šípkovom 273.
Synovia jednej zo štyroch rodín Petruchovcov, ktoré obývali vrbovskú kopanicu Zbehy sa usadili v susediacom chotári Krajného, a tak rozšírili kopanicu aj na jej územie. [1]
r. 1789
Podľa súpisu mestečka Vrbové stálo v mestečku 395 domov a 107 domov stálo na kopaniciach ( bez Podkylavy ).
Súpis dokladá rozvoj vrbovských kopaníc. V Prašníku v tom čase stálo 36 domov, vrátane niekoľkých mlynov a v Holeške až 67 domov, z ktorých bolo deväť mlynov, ba dokonca bola aj budova novej evanjelickej školy. Na Grnči (Grenča, Krenča), kde sa nachádzal panský majer, stálo päť želiarskych domov. Kopaničiarsku osadu pri mikloškovskom mlyne obývali okrem mlynára aj tri želiarske rodiny. Osadu pri Mladom háji osadili už pred rokom 1782 mlynári Mostnáči (Mosný) a brezovskí kopaničiari Pavelkovci.
V súpise mestečka Vrbové sa uvádza, že Podkylava, v ktore žije najviac vrbovských kopaničiarov, sa práve oddelila od Vrbového.
[1]
r. 1790
Zásluhou Williama Nicholsona vyšlo v Londýne a Dubline prvé vydanie Beňovského Pamätí v angličtine. V tom istom roku bola v Londýne zverejnená aj francúzska verza ( aj pôvodina bola francúzska ). Následne sa objavilo viac ako desač dalších vydaní v anglickom, francúzskom, nemeckom, holandskom a švédskom jazyku. Dobvtedy taký úspech nezaznamenal ani jeden slovenský autor. Slovenské vydanie Beňovského memoárov ( výťah ) uzrelo svetlo sveta v Bratislave v r. 1808 ( preklad Samuel Čerňanský ) a v r. 1966 ( Anton Špiesz ). Prvé kompletné vydanie v slovenčine vyšlo v roku 2006 vo vydavateľstve Lúč. [1]
r. 1792
Vrbovskí poddaní sa vzbúrili proti zemepánovi. [1]
r. 1799
Geograf a štatistik András Vályi (1764-1801) v treťom zväzku svojho diela Magyar országnak leírasa (Opis Uhorska) píše o Vrbovom ako o “slovenskom mestečku v Nitrianskej stolici”.
O Prašníku je poznamenané, že je to kopanica v Nitrianskej stolici. [1]
r. 1804
V diele Atlas regni Hungariae portatilis ( Príručnom atlase Uhorského kráľovstva), ktoré vytvoril Ján Matej Korabinský (1740-1811), vydanom v tomto roku vo Viedni, je Vrbové na mape západnej časti Nitrianskej stolice znázornené v rozpore so skutočnosťou ako dedina. Prekvapuje vyznačenie Prašníka ako samostatnej dediny. [1]
r. 1816
Podľa ostrihomského schematizmu vo Vrbovom žilo 3 078 obyvateľov, z toho 2 014 katolíkov, 375 evanjelikov. Na Prašníku s Holeškou žilo 772 obyvateľov, z toho 133 katolíkov a 639 evanjelikov. [1]
r. 1827-1839
Vo Vrbovom pôsobil ako učiteľ ev.a.v. ľudovej škole Jozef Štúr (1793-1874), otec známeho geológa a prírodovedca Dionýza Štúra.
Dionýz Štúr (1827-1893), druhostupňový bratranec Ľudovíta Štúra, strávil tieto roky tiež vo Vrbovom. Neskôr ako vedec venoval pozornosť aj geológii a tunajším skamenelinám (schránkam mäkkýšov a ulitníkov), ktorých vek sa odhaduje na sto miliónov rokov. Upozornil ho na ne študent Banskej akadémie v Banskej Štiavnici Štefan Lajda z Prašníka, o ktorom píše ako o svojom krajanovi.
Dobre poznal Veľkú i Malú pec. Určil, že geologickú skladbu oboch vrchov tvorí zlepenec, ťažko rozpoznateľný od eocénskych zlepencov na Dobrej Vode.
Zameral vo viedenských siahách nadmorskú výšku evanjelickej školy vo Vrbovom a dna jaskyne Veľká pec.
[1]
r. 1848
19. septembra na Myjave Ľudovít Štúr proklamoval na verejnom zhromaždení v mene Slovenskej národnej rady samostatnosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom. Za účelom prevzatia moci do slovenských rúk bolo vyhlásené povstanie. Vrbového a teda aj Prašnka sa priamo dotkli udalosti súvisace so slovenským povstaním, prvým ozbrojeným vystúpením Slovákov v novodobých dejinách proti národnému útlaku.
21. septembra Hurban dorazil s vojskom do Brezovej pod Bradlom. Pod slovenské zástavy sa pridali aj obyvatelia Prašníka a ďalších vrbovských kopaníc.
23. septembra ráno dal vrbovský mestrský richtár bubnom zvolať radu, aby prerokovali list, ktorým Slovenská národná rada vyzvala mesto, aby sa jej poddalo. Hurban vraj žiadal tristo mužov a stravu. “Mesto vyslovilo ochotu poddať sa slovenským vodcom … Vyslanci odišli s odpoveďou na Brezovú”.
Po úspechu povstania, zaznamenanom v predošlý deň, sa z Vrbového a okolia na Brezovú dohrnuli celé zástupy ľudu (dokonca aj ženy), ozbrojené cepmi, kyjakmi a palicami.
V ten istý deň napoludnie prekvapil Vrbové major maďarskej gardy Jozef Šimonfi a obsadil ho s príslušníkmi gardy z Nových Zámkov. Celkove mal k dispozícii okolo tisíc dvesto gardistov. Prišli aj ozbrojenci z Hlohovca a tristo sedliakov z Piešťan. Bol zlapaný richtár Ján Klčo a za prepísanie Hurbanovho listu aj Ján Juraj Boor (1826-1879).
26. septembra, keď sa major Šimonfi dozvedel, že v mlyne na Prašníku sa melie obilie pre Hurbanovo vojsko, vypravil sa ta s polovicou stotiny ceccopierovcov a stotinou národnej gardy. Približne dvadsaťčlenná stráž mlyna, keď videla nepriateľskú prevahu, utiahla sa do blízkeho lesa a pokúšala sa nepriateľa osteľovať, no bez úspechu a so stratou jedného svojho príslušníka. Nepriateľ obilie i múku (okolo 100 vriec) odviezol do vrbovského tábora a zároveň skonfiškoval trinásť kusov rožného dobytka a tri tučné ošípané.
6. a 7. júna Móric Rehák reprezentoval Vrbové na slovenskom memorandovom zhromaždení v Martine, na ktorom sa zhromaždilo vyše 6 000 Slovákov zo všetkých kútov Slovenska. Memorandum slovenského národa, prijaté účastníkmi, je najvážnejším dokumentom slovenských dejín druhej polovice 19. storočia. [1]
r. 1865
Vo vrbovskom volebnom okrese kandidovali dvaja slovenskí kandidáti za poslancov do uhorského snemu – Viliam Pauliny-Tóth a komárňanský advokát Jozef Boor (1829-1901), pochádzajúci z osady U Boorov (na Prašníku). V dôsledku toho sa národné sily roztrieštili a vyhral Inocent Zerdaheli, príslušník pomaďarčenej nitrianskej šľachty. Volebné právo sa vtedy vzťahovalo len na malú časť obyvateľstva. [1]
r. 1866
Vrbovčania utrpeli za prusko-rakúskej vojny veľké škody.
Vrbové zasiahla veľká epidémia cholery.
Gróf Karol Zai (1797-1871) rozdelil rodové majetky medzi svojich synov. Majetkové diely vo Vrbovom, Prašníku a Podkylave dostal najstarší syn Ľudovít Alexander spolu s najmladším Jurajom. Okolo roku 1880 ich kúpil gróf Augustín Breuner. [1]
r. 1867
Rakúsko-uhorské (maďarské) vyrovnanie. Habsburská monarchia sa stala federatívnym súštátím pod názvom Rakúsko-Uhorsko. Definitívne sa tak potvrdila nadvláda Maďarov nad inými národmi Uhorska. Vyrovnanie úplne pochovalo slovenské štátoprávne ambície a otvorilo cestu radikálnej maďarizácie, čo sa až do roku 1918 výrazne prejavovalo. [1]
r. 1882-1883
Uskutočnilo sa tretie vojenské mapovanie monarchie. Zo zemepisných názvov sa uvádzajú: Veľká a Malá Pec, Dubník, Tlstá hora, Hrádok, Červená hora, Galovec, Bacharov ml., Frndákov ml., Kováči, Prašník, Booráci, Durišáci, Rubanstari, Marušíci, Milčíci, Mosnáci, Lajdáci, Fajnoráci, Pavelčáci, Hrotkári, Dolinka, Bumbala, Bajcaráci, Grnč a iné. [1]
Po r. 1893
Od tohto roku sa dá pomerne spoľahlivo zdokumentovať migrácia do USA. V rámci Uhorska sa na nej najviac podieľali Slováci. Tento trend neobišiel ani Vrbové a okolie. Ako sa dá zistiť podľa priezvisk, relatívne najviac vysťahovalcov z Vrbového pochádzalo z kopaníc, viď tabulka. [1]
r. 1894
Na vrbovských kopaniciach, ktoré patrili ku Kranému, založili cintorín (medzi kopanicou U Rubánskych a U Ďurišov). Predtým obyvateľov tejto časti dnešného Prašníka pochovávali v Krajnom. [1]
r. 1901
2. októbra vo vrbovskom okrese zvolili do vyše 400 členného uhorského snemu za Slovenskú národnú stranu myjavského advokáta Jána Valáška (1849-1932). Šlo o prvé a jediné víťazstvo slovenského kandidáta v uhorských časoch vo Vrbovom. Za údajné poburovanie proti maďarskému národu počas predvolebnej kampane ho maďarské úrady šikanovali a na rok uväznili. Poslancom bol do r. 1905. [1]
V osade Prašník zriadili štátnu ľudovú školu, ktorá nahradila dovtedajšiu evanjelickú ľudovú školu. Štát dal pre ňu postaviť staviteľovi Krátkemu z Piešťan aj novú budovu. Zo správcov poznáme: Miloša Ondrčku (1902-1920), Michala Molnára (1926-1937), Štefana Bosáka (od 1937). [1]
r. 1902
Na Dúbrave (Prašník) zriadili štátnu ľudovú školu, ktorá nahradila dovtedajšiu evanjelickú. V r. 1901 vybudovali pre ňu novú budovu. Od r. 1930 bol jej správcom Ján Židek. [1]
r. 1910
V nedeľu 3. apríla sa vo Vrbovom konalo veľké ľudové zhromaždenie na podporu dodržiavania národnostného zákona a zavedenia všeobecného volebného práva. Ako jeho zvolávatelia figurujú: Martin Boor Devátnik, Štefan Borovský, Ján Cablk, Pavel Galláš, Michal Igaz, Jozef Jantausch, Ján Jurčo, Jozef Karlík, Ján Kimmerling, Jozef Klčo, Ján Kuruc, Štefan Lajda, Nikodem Nikodem, Pavel Ševera, Štefan Škodáček, Ján Súdera, Pavel Súdera, Štefan Vydarený, Ján Turan a Ján Žák. [1]
Uskutočnilo sa sčitanie ľudu. Tabuľka zachytáva situáciu na kopaniciach. [1]
r. 1918
Ku koncu 1. svetovej vojny vzniklo 28. októbra 1918 Československo.
30. októbra pri prijatí Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili k novovznikajúcemu česko-slovenskému štátu, boli z Vrbového prítomní staviteľ Gejza Mego (1894-1984) a poručík Gustáv Škodáček (1896-1945), vrbovský mlynár a statkár.
3. novembra sa Gejza Mego a Gustáv Škodáček ako prví spolu s Jánom Durišom Frndákom (1897-1964) prihlásili v Brne za slovenských dobrovoľníkov.
Ján Duriš Frndák po rokoch spomína:
V jeseni roku 1912 bol som tiež medzi Jánom Cablkom vystrojenými študentmi do Čiech a na Moravu, ktorí od Vrbového sa na vozoch viezli na železničnú stanicu v Brezovej pod Bradlom. Bolo nás počtom 14. Na stanici si nás dojate začal obzerať starý šedivý Brezovan tak, že mu začali oči slziť, brada triasť a pritom vyriekol prorocké slová: ” Ach, ach, teda toto sú tie Cablkové deti? No keď vie sám Cablk toľko iskier nakresať pre slovenský plameň, dá Boh, že bude z toho taký oheň, ktorý spáli aj maďarské jarmo. ” Spomenul som si na tento starčekov výrok, keď sme dňa 3. novembra 1918 večer nakladali do vlaku na brnianskom nádraží, v prítomnosti slovenského národného výboru, guľomety a strelivo a chystali sa ísť oslobodzovať Slovensko.
11. novembra oficiálne skončila 1. svetová vojna.
25. novembra československé vojsko oslobodilo Vrbové spod maďarskej moci.
18. decembra sa usadil Viliam Školuda (1876-1945), mlynár z Trstína, ktorý si vzal za manželku Ľudmilu Aranku Bachárovú (1885-1950). V miestach, kde teraz zašína priehrada Čerenec, postavil mlyn a neskôr pílu.
[1]
r. 1919
Vo Vrbovom založili Lovecký spolok, mal dvanásť členov, neskôr až štyridsaťpäť. Zakladateľom a prvým predsedom bol Vojtech Syllaba, notár vo výslužbe. Po ňom funkciu zastával Juraj Takáč (1930-1932), Ján Štifter (1932-1933), Martin Ragan (1933-?). [1]
r. 1924
Zaznamenané sú tieto kopanice:
Bajcaráci, Booráci, Booráci Horný, Bumbaláci, Čierne Blato, Dúbrava, Durišáci, Fajnoráci, Grnča, Hrotkáci, Hutčáci, Chrasta, Jagerňa, Kovačári, Lajdáci, Marušíci, Pavelčáci, Pod Háji, Pod Hrabincom, Pod Hratky, Pod Korytnyšťom, Poľana, Prašník, Pred Suchú, Pri Miklošovom mlyne, Stanovisko, Volavec, U Mačečkov, U Rubanských, Zbehy. [1]
r. 1926
26. decembra sa na Prašníku predstavil s veselohrou Jozefa Hollého (1879-1912) Geľo Sebechlebský novozaložený miestny divadelný ochotnícky krúžok. [1]
r. 1930
28. októbra sa po dlhotrvajúcich dažďoch náhle naklonila o niekoľko desiatok centimetrov od zvislej osi vrbovská veža-zvonica. [1]
Včelárka Augustína Khollová darovala Slovenskému národnému múzeu v Martine ( Etnografický ústav ) úľ zhotovený Jozefom Nemcom, ktorý bol pôvodne umiestnený na kopanici U Bajcarov. Ide o úľ z konca 19. storočia s figurálnou výzdobou, zhotovený zo smrekových dosák. Na čelnej strane je na letáči postavená vyrezávaná figúra muža s rozpaženými rukami – vojak,husár. Postava má predimenzovanú hlavu. Výrazne kontrastujúce farby a poňatie celej postavy vyznieva humorne. Výška úľa je 64cm, výška vyrezávanej figúrky je 42,5cm. [1], [6], [5]
r. 1931
30.augusta sa uskutočnila posviacka zvonice na Prašníku.
r. 1932
Na Prašníku vznikla odbočka dobrovoľného hasičského zboru. Mala okolo dvadsať členov. [1]
r. 1933
Bratia Štefan a Ivan Mockovci odkúpili od Rudolfa Miklošku mlyn na Prašníku. Po reštitúcii v r. 1991 bol opäť sfunkčnený, ale v r. 2006 dedič Svetozár Mocko ukončil jeho prevádzkovanie. [1]
r. 1935
1. novembra sa začalo vyučovať na novozriadenej Ľudovej škole hospodárskej U Lajdov. Učiteľkou bola do roku 1945 Irena Žideková. [1]
r. 1936
Na Prašníku postavili kultúrny dom. [1]
r. 1939
14. marca bola vyhlásená samostatná Slovenská republika. Udržala sa do roku 1945. [1]
1. septembra – začiatok druhej svetovej vojny v Európe.
r. 1944
8. septembra partizáni z Reptovho oddielu prepadli na hradskej Vrbové-Brezová pod Bradlom pri Lopušnej doline, kolónu nemeckých áut. Bolo zabitých osem a ranených jedenásť Nemcov, z ktorých ďalší traja v nemocnici zomreli. Partizáni prišli o jedného príslušníka a jeden utrpel zranenia. [1]
r. 1945
8. mája – koniec druhej svetovej vojny v Európe.
r. 1948
25. februára – Komunisti prebrali moc v Československu a nastolili takzvaný ľudovodemokratický, socialistický režim. Bol to totalitný režim, ktorý trval do r. 1989.
Tehelňu arch. Milana Barošku (1912-1992) na Prašníku prevzala do správy obec ( značka na tehliach MB ).
[1]
r. 1949
Zaviedli elektriku na Prašníku. [1]
r. 1958
Od Vrbového sa odčleneili kopanice a vytvorili obec Prašník ( meno dostala podľa najväčšej z kopaníc ). Tým Vrbové stratilo 2/3 svojho katastrálneho územia a okolo 1 200 obyvateľov. Šlo o tieto kopanice, resp. osady: Borová Hora, Dolné Bory, Dúbrava, Grnča, Horné Bory, Chrast(a), Pod Hrabinu, Poľana, Prašník, Stanovisko, U Bajcarov, U Ďurišov, U Fajnorov, U Hrotkov, U Kováčov, U Lajdov, U Mačečkov, U Marušicov, U Mosnákov, U Pavelčákov, U Rubanských, Volavec, Zbehy. V roku 1963 k nim pripojili šteruskú osadu Pustá Ves ).
[1]
Bude sa dopĺňať po získaní ďalších informáciu zo všetkých období.
zostavil: Peter Wirth
Použitá literatúra
1. Ľ.Bosák, P.Kýška; Mestečko naše Vrbové, Vrbové 2008
2. M.Klčo; Nález kruhového opevnenia – rondelu vo Vrbovom, Hlas Vrbového, 7/2005, s.6.
3. Venuša z Prašníka má 5500 rokov, Piešťanský týždeň, č.11,2007
4. M.Klčo-V.Krupa; Nález antropomorfnej plastiky, Hlas Vrbového, 9/2007,s.7
5. S.Horváth, Zdobené úle, SNM Etnografický ústav, Martin 1984
6. F.Bizub, Včelárske zbierky v múzeách – 4.časť, Včelár 7/2009
7. T.Mikuš a kol, Kultúrno-historický kalendár Trnavského samosprávneho kraja, 2012, s.332
8. P.Novák, Sprievodca archeologickou expozíciou, Západoslovenské múzeum v Trnave, 1990, fotografie: M.Malacký
9. M.Klčo, Padli husiti na Vrbové …, Hlas Vrbového, 4/2008, s.7